ZA HRANICOU TIEŇA

            Keď som začínal svoju lekársku dráhu chirurga, na klinike vtedy pracovala už celé roky sestra Erna. Bola to staršia chudá žena s prísnymi, no vonkoncom nie nepeknými črtami. Pacienti a sestry ju považovali pre jej pedantériu a prísnosť za neláskavú a neprívetivú. Mne sa však skôr zdala byť osamelá. Klinika – to bol jej svet – a vonkajší svet za múrmi nemocnice pre Ernu nejestvoval.
            Erna sa o mňa „matersky“ starala svojím drsným, no srdečným spôsobom. Na rozdiel od starších lekárov, ktorí sa o nováčika vo všeobecnosti starali málo, mi ona v práci dávala strohé, no cenné pokyny. Mnohé z jej výstižných vyjadrení zostali živé v mojich spomienkach doteraz. Napríklad hĺbavá veta: „V chirurgii, ako aj vôbec v živote, všetko závisí od toho, aby silná ruka vedela nežne uchopiť!“
            Jedného dňa bola na programe operácia prietrže. Operovať mal primár a ja som mal asistovať. Technika tejto operácie bola pre mňa bežná, lebo som pri nej často pomáhal. Ale sám som dovtedy neoperoval nikdy.
            Vo dverách v predsieni operačnej sály som narazil na sestru Ernu. Pozdravila ma nemým úklonom hlavy a hĺbavo sa na mňa pozrela. Bol to zvláštny pohľad. Mal som na perách otázku, prečo sa tak na mňa zadívala.
            Keď sme si umyli ruky a vošli do sály, chystal som sa pri operačnom stole zaujať miesto asistujúceho lekára, keď mi zrazu primár povedal: „Tento prípad budete operovať vy, ja vám budem asistovať.“
            Myslel som, že som neporozumel, a preto som sa opýtal: „Ako prosím?“ „Povedal som, že budete operovať,“ povedal pokojne a usmial sa. Poznal som jeho filozofiu, ktorá sa opierala o výrok: „Treba nechať operovať chlapcov!“ – a to bol dôvod, prečo on, v priamom protiklade s inými chirurgickými školami, púšťal tak zavčasu, ako to len bolo možné, svojich mladých lekárov k operačnému stolu.
            Keď som bol ešte študentom, neraz som sa potajomky vkradol do pitevne, kde sa nachádzali mŕtvoly na demonštračné účely, a operoval som, zabudnúc na všetko okolo seba. Nacvičoval som si nielen malé operácie, ale pokúsil som sa aj o väčšie zákroky. Vždy to však bol len kontakt s mŕtvym telom a ako by mi to išlo na živom človeku, to som netušil.
             „Ďakujem,“ znela moja tichá odpoveď a hneď som zaujal miesto operatéra. Uchopil som skalpel, zarezal do brušnej dutiny. Zmocnila sa ma ctižiadosť ukázať, čo vo mne väzí. Celý som sa rozpálil, až primár zrazu na mňa zavolal: „Človeče, nie tak rýchlo, čo to máte za tempo?“
            Keď som bol so zákrokom hotový a priložil som obväzy, ostal som ešte chvíľku pri operačnom stole. Napokon som tu ostal stáť po svojej prvej operácii sám. Primár už dávno odišiel. V umyvárni som zastihol sestru Ernu, ktorá sa očividne úprimne tešila. Jej oči žiarili a vo mne skrslo podozrenie: „Sestra Erna, to vám ďakujem za túto operáciu?“ Neodpovedala. Od sestričky, ktorá náhodou vypočula príhovor sestry Erny u primára, som sa však dozvedel, že to tak bolo.
            Odvtedy som na sestru Ernu myslel viac. Akým zvláštnym človekom bola! Bola zbožná? To som nevedel. Do kostola chodievala pravidelne aj s inými sestrami, ale chýbala jej oná tichá veselosť, ktorá je často črtou veriacich ľudí.
            U nás, na klinike, pracovalo veľa veriacich ľudí. Bolo vidno, že lásku, ktorou ich miluje Boh, chcú dávať ďalej. Šírili okolo seba atmosféru tichého pokoja a vrúcnej srdečnosti, ale sestra Erna to takto nedokázala. Akoby ju obklopovalo akési mrazivé ovzdušie. Ba niektorí mali dojem, že ľudí nenávidí a opovrhuje nimi. Možno vo svojom živote zažila nejaké veľké sklamanie, s ktorým sa nedokázala zmieriť. Možno nešťastnú lásku alebo si niesla traumu z detstva.
            Čím viac som nad tým uvažoval, tým som bol viac presvedčený o tom, že by som sa mal s ňou porozprávať. Nebola to z mojej strany zvedavosť. Chcel som sa jej odvďačiť. Ona mi predsa tak často pomáhala! Možno by jej ten rozhovor mohol pomôcť v jej duševnej tiesni.
            O niekoľko dní som mal nočnú službu. V nemocnici bola aj sestra Erna, hoci vôbec nemala službu. Sedela v pracovni, dvere mala otvorené. Bola zahĺbená do chorobopisov. Už bolo po polnoci. Prihovoril som sa: „Sestra Erna, vy naozaj nedokážete s tým skončiť? Na svete predsa nie je len práca! Čo napríklad budete robiť zajtra? Je nedeľa...“
             „Čo budem robiť zajtra?“ zopakovala prekvapene moju otázku. „No, pán doktor, veď predsa viete... To isté ako každú nedeľu. Ráno služba, potom do kostola. Nato zasa služba, poobede sa pôjdem na hodinku poprechádzať alebo si ľahnem, ak bude zlé počasie. A potom prídem opäť na kliniku. Je tu vždy toľko práce!“
            Povedala to s takou tichou samozrejmosťou, že ma to až pobúrilo: „Slečna Erna, vy si neuvedomujete, aký život vediete? Služba, služba a ešte raz služba! Ste vy vôbec šťastná?“
             „Nie sme na svete preto, aby sme boli šťastní,“ odpovedala trochu príkro. „Ale na to, aby sme si plnili svoje povinnosti,“ doplnil som ju prudko. „Viem že také niečo povedal Kant. Nikdy by som si nepomyslel, že človek z mäsa a krvi ako vy, a k tomu ešte žena, môže podľa takejto požiadavky žiť!“
             „Ale ba, môže,“ povedala s úsmevom. „A môže byť pritom svojím spôsobom šťastná.“ Nevedel som, čo mám na to povedať, a tak som len nemo mykol plecom a vyšiel som von.

            O niekoľko týždňov po tomto rozhovore sme mali – sestra Erna a ja, spoločne nočnú službu. Na klinike bolo rušno. Prílev chorých a zranených neustával. I keby sme sa chceli spolu rozprávať trochu hlbšie, nedalo sa.
            O druhej hodine po polnoci priviezli mladého muža. Bol veľmi bledý, mal horúčku a na sprievodnom liste od pohotovostného lekára bola uvedená predpokladaná diagnóza akútny zápal slepého čreva. Bol to prípad, ktorý potreboval okamžité rozhodnutie.
            Prehmatal som chorého. Všetko jasne naznačovalo, že pohotovostný lekár sa nemýlil. Zdalo sa však, že jeho ochorenie búrlivo napreduje a bál som sa, že slepé črevo už môže byť prasknuté. Sestra Erna pristúpila k pacientovi. Keď som ho vyšetroval, stála oproti mne a s napätím sa prizerala. Vychrlil som zo seba: „Kde je primár, musí hneď operovať!“
             „Primár teraz nemôže operovať,“ odpovedala. „Máme veľmi ťažký prípad s rozmliaždeným hrudným košom, tam sa určite zdrží ešte dlho.“
            Chvíľu som uvažoval a skúmavo som pozoroval chorého, či jeho stav dovolí oddialenie zákroku. Tu sestra Erna povedala: „Tú operáciu predsa môžete vykonať sám!“ Hovorila ticho, no naliehavo, pričom zo mňa nespúšťala oči. Chvíľu som váhal. „Dobre, budem operovať,“ povedal som drsne. Sestra Erna len prikývla.
            Keď som vošiel do operačnej sály, uvedomil som si, že ešte nikdy mi nepripadala tak strašidelná. Stál som tam so svojimi dvoma asistentmi - praktikantmi pod ostrým svetlom lámp, ponechaný sám na seba, so všetkou ťarchou zodpovednosti za správnosť diagnózy, za každý jednotlivý rez, za každý hmat rukou, za každé krvácanie, za všetky možnosti infekcie... Po prvý raz som cítil hroznú ťarchu, ktorá vyplývala z toho, že v mojich rukách sa ocitol bezbranný človek a znášal všetko, čo som s ním robil. Bolo to omnoho ťažšie ako moja prvá operácia. Bola to hodina prvej zodpovednosti, bez cudzej pomoci, bez útočiska, celkom sám. Sub umbra Dei.
            Našťastie, keď som urobil prvý rez, celkom som sa upokojil a pokračoval ďalej. Pracoval som vecne a bez vedľajších myšlienok. Nebola to ľahká operácia. Aspoň nie pre mňa začiatočníka. Ale keď som všetko ukončil a vzpriamil sa, môj pohľad sa stretol s tmavými očami sestry Erny. Dlho sa na mňa dívala, potom sa usmiala a mlčky prikývla. Zazdalo sa mi, akoby mi hovorila: „Toto je ten moment, ktorým si sa zaradil medzi nás.“

            O niekoľko týždňov sa udiala na klinike síce bezvýznamná, no predsa radostná zmena. Objavila sa u nás nová mladá sestra. Volala sa Ruženka a skutočne ňou bola. Šikovná, spoľahlivá, vyžarovala z nej mladícka sviežosť a prirodzená veselosť. Všetci pacienti ju mali radi, každý lekár sa na ňu s potešením pozrel, keď ju stretol. Aj ja som raz pri nej postál na chodbe a trochu som si ju doberal. Vtom okolo nás prešla sestra Erna a všimol som si, že jej pohľad sa zachmúril.
            Keď sme potom krátko nato stáli vedľa seba v umyvárni a pripravovali sa na operáciu, pošepla mi: „Nedávno ste mali pravdu. Nebola som šťastná a ani nie som. Ale čoskoro budem.“
            Na druhý deň ráno zavládol na klinike veľký rozruch. Sestra Erna sa neobjavila. Zavrela sa vo svojej izbe, na volanie a klopanie neodpovedala. Keď vylomili dvere, ležala v kaluži krvi. Mŕtva.
            V noci si prerezala na stehne tepnu.

                                                                                     (zdroj: Hans Killian, Za nami je len Boh)

AKÝ JE POSTOJ CIRKVI K SAMOVRAHOM?

Cirkev odnepamäti považovala ľudský život za jedinečný, vzácny a neopakovateľný Boží dar. Ak človek týmto darom pohrdol a spáchal samovraždu, bolo to považované za ťažký hriech, ktorým odmietol Boha. V minulosti takémuto človeku bol odopretý cirkevný pohreb a jeho pozostatky smeli spočinúť iba mimo bežných priestorov cintorína.

Postoj Cirkvi k samovrahom však za posledné desaťročia prešiel pozoruhodným vývojom. Kňaz Milan Fula o tom povedal: „Na univerzitnej klinike v Heidelbergu, kde sa ročne liečilo okolo štyristo ľudí, ktorí prežili samovražedný pokus, dospel tím lekárov a kňazov k zaujímavým záverom. Zistili, že väčšinu samovrahov k činu samovraždy nevedie túžba po smrti či pohŕdanie životom, ale ich bezvýchodisková situácia, z ktorej nevidia únik. Títo ľudia väčšinou nemyslia na smrť, ale na únik z neriešiteľných problémov. Čiže nejde u nich o odpor voči Bohu, ale o zbavenie sa konfliktu. Okrem toho sprievodným znakom pokusu o samovraždu býva často akútna porucha duševnej rovnováhy.

Mnohokrát ide o ľudí, ktorí v živote zažili nedostatok lásky alebo prežili ťažké problémy, alebo už boli liečení na psychiatrii. Čiastočne sa každý samovrah aj berie ako duševne chorá osoba, ktorá za svoj skutok v plnej miere nezodpovedá. Preto Cirkev nemôže vyriecť verdikt – samovrah rovná sa ťažko hriešny človek.“

Zmena postoja Katolíckej cirkvi sa prejavuje v novom kódexe cirkevného práva z roku 1982, náznaky boli zrejmé už po II. vatikánskom koncile. Medzi staršími kňazmi, formovanými ešte predkoncilovou mentalitou, by sa mohli vyskytnúť prípady, keď odmietali samovrahovi pohreb, zvlášť keď išlo o rodinu, ktorá nepraktizovala kresťanstvo.

V duchu potreby neodsúdiť samovraha, ale hľadať za jeho skutkom isté konkrétne pozadie, sa vyjadril aj kňaz Anton Srholec: „Niekdajší postoj Cirkvi k ľuďom, ktorí odídu dobrovoľne z tohto sveta, je prekonaný. Dnes cirkevné právo umožňuje, aby o pochovaní v takýchto prípadoch rozhodol biskup. Sám presadzujem model kňaza, ktorý má slúžiť ľuďom aj v takýchto sporných situáciách. Mnohí pozostalí iste urobili veľa, aby sa pri svojom príbuznom, kým ešte žil, trápili s ním. Prístup kňaza je službou pozostalým, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť.“

Ďalej Anton Srholec pokračuje: „Normálny zdravý človek miluje život. Celý svet je však plný prázdnych, trpiacich i starých ľudí, ktorí bojujú so životom každý deň. Nevieme, čo sa deje v ich duši. Môže sa stať, že zrazu isté zábrany povolia a človek začne strácať zmysel, orientáciu, cieľ a život mu prestáva byť drahý. Najťažšie je, keď nemá nikoho, kto by ho mal rád.

Často ľudia, ktorí dobrovoľne odchádzajú zo života v deprimovanom stave, nemusia byť chudobní alebo trpiaci. Nepriamo nám tým dokazujú, že šťastie nie je priamo úmerné materiálnym hodnotám.

Nikto nevidí do srdca človeka, ktorý môže prežívať hlboké utrpenie alebo môže byť zaťažený špecifickým genofondom. Nesmieme ho za to súdiť. Cirkev tu nie je na to, aby človeka súdila, nech by urobil čokoľvek.“

AKO POMÔCŤ ČLOVEKU SO SAMOVRAŽEDNÝMI ÚMYSLAMI?

Odpovedá psychológ:

„Až deväť z desiatich ľudí má tendenciu niekomu o svojich samovražedných myšlienkach povedať. Nehovoria to spravidla svojim partnerom, deťom, rodičom, skôr sú ich dôverníkmi dobrí priatelia alebo empatickí kolegovia. Tá ich veta zvykne znieť práve takto: „Mám čierne myšlienky, je mi tak mizerne, že sa mi už nechce žiť.“ Nato z druhej strany dostávajú odpoveď, ktorá je často bagatelizovaním ich problému: „To si nesmieš tak brať, každý, veď aj ja sám mávam niekedy depresívne stavy, neboj sa, z toho sa vyspíš, to prejde...“ A ten človek, keď vidí, že druhý mu neporozumel, sa ešte viac uzavrie do seba a cíti sa ešte viac sám.

Kedysi dávno, keď som začala pracovať s ľuďmi so samovražednými sklonmi, mala som predstavu, že im musím predložiť nejaký superúčinný argument, ktorý ich presvedčí, aby sa rozhodli ostať žiť. Ale títo ľudia ma veľmi rýchlo naučili, že ak na niečo nie sú zvedaví, tak to sú práve moje argumenty. Takže moja komunikácia s nimi - to nie je nijaký rečnícky výkon, iba ľudská blízkosť. Nič nie je viac potrebné ako s tým človekom chvíľu vydržať, jednoducho byť s ním a počúvať ho. To je celé kúzlo, ako pomôcť niekomu, kto má samovražedné úmysly.

Mnohokrát som na Linke dôvery zažila situáciu, keď mi po polnoci zavolal niekto a oznámil mi, že sa rozhodol odísť z tohto sveta, že už má k tomu všetko pripravené. Len sa chce ešte s niekým porozprávať. Vtedy je dôležité adekvátne reagovať, človeka podporiť a oceniť, byť s ním. A on sám nie raz tak za pol hodinu povie: „Ako sa mi uľavilo, ľahšie sa mi dýcha, už nemám potrebu to urobiť. Možno to ešte raz na tomto svete skúsim.“ Alebo niekedy ten človek povie: „Keď medzi druhou a treťou hodinou rannou je takto niekto ochotný so mnou sa rozprávať, možno naozaj tento svet nie je až tak zlý...““